Viacerí rečníci poukázali na fakt, že tí, ktorí na Slovensku a v Poľsku po vojne páchali zverstvá sú dnes na Ukrajine oslavovaní ako národní hrdinovia.

Najzápadnejší bod

Zhromaždenie začalo položením vencov k soche príslušníka Zboru národnej bezpečnosti (ZNB), ktorý dominuje varínskemu námestiu. Varín je totiž najzápadnejším bodom, kam sa zvyšky banderovcov na území Slovenska dostali.

„V době, kdy se národy Slovaků a Čechů pozvolna vzpamatovávali z nacisity páchaných krutostí, se těmyto horami a tímto územím prodírali zbytky fašistických armád, kteří se neštítili žádnych zákeřností a krutostí vůči místnímu obyvatelstvu. Ve snaze dosáhnout zajetí u tehdejších západních válečných spojenců. Právě od nich očekávali zhovívavost za to, co páchali jak v době války, tak i po ní," povedal predseda Národnej rady Klubu českého pohraničí Gustav Janáček.

KČP zároveň využil zhromaždenie na to, aby odovzdal pamätné medaile viacerým združeniam a jednotlivcom, ktorí udržiavajú spomienku na boje s banderovcami.

„Je smutné, že po více jak sedmdesáti letech na Ukrajině oslavují banderovce — vyznámenávají a následují Banderu a za podpory vlády Ameriky útoční na vše ruské! Vedou občanskou válku proti vlastním občanum. Ještě štestí, že je tady Putinovské Rusko," povedal Zdeněk Kubánek zo združenia Vojáci proti válce.

Chceli sa prestrieľať k Američanom

Ako sa dostali banderovské bandy až do srdca Slovenska? S blížiacim sa koncom druhej svetovej vojny bolo jasné, že Červená armáda zvíťazí, a že s domácimi kolaborantmi tvrdo zúčtuje. Preto zvyšky Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) prešli najprv do Poľska a od augusta 1945 aj na severovýchodné Slovensko. Banderovci majú napríklad na svedomí masaker vo východoslovenskej obci Kolbasov na konci roku 1945. Väčšinu obetí tvorili Židia, ktorým sa podarilo prežiť koncentračný tábor.

Proti skupinám banderovcov zasahovali ako poľské jednotky, tak aj československé či sovietske. Striedavo vytláčali skupiny banderovcov z územia svojej krajiny, alebo ich likvidovali. Na území Československa tak na jar 1946 prebehla operácia Široké hrable, do ktorej sa zapojila armáda s niekoľkými tisíckami vojakov, s tankami, delostrelectvom, letectvom či jednotkami Národnej bezpečnosti. Poľské orgány zase spustili na jar 1947 operáciu Visla, ktorá bola reakciou na zabitie generála Karola Świerczewského, námestníka ministra obrany, v bojoch s banderovcami. Najväčší vpád banderovcov do ČSR však ešte len mal prísť.

Na začiatku roku 1947 zvyšky banderovcov začali opäť prenikať na územie ČSR — vo Fričke v okrese Bardejov prepadli kasárne Finančnej stráže, v Kalinove napadli hliadku Finančnej stráže, vylúpili osadu Vydraň. V júni sa na naše územie presunuli sotne Bir, Stach a Chrin s jediným cieľom — prestrieľať si cez územie Československa cestu do americkej okupačnej zóny v Rakúsku, alebo v Nemecku, kde očakávali zhovievavejší prístup. Nepodarilo sa. Všetky tri sotne narazili na tvrdý odpor československých jednotiek a ich zdecimované zvyšky sa stiahli na západnú Ukrajinu, kde boli dorazené sovietskymi jednotkami.

V júli zase do ČSR vtrhli sotne Chromenko a Burlak. Od Medzilaboriec a Prešova sa im podarilo dostať cez Spišskú Novú Ves až pod Nízke Tatry. Tu sa cesty oboch skupín rozišli — Chromenko sa dostal až na Moravu, Burlak prešiel cez Malú Fatru až do okolia Žiliny, kde začali tvrdé boje, v ktorých bola napokon sotňa Burlak zneškodnená. To bola posledná ucelená skupina banderovcov operujúca na území Slovenska. Existujú zmienky o tom, že niekoľkým jednotlivcom, najmä zo sotne Chromenka, sa skutočne podarilo dostať až k Američanom.

Malé oddiely banderovcov s rovnakým cieľom na územie Slovenska prenikali až do polovice roku 1948. Napríklad ešte v máji 1948 padli pri obce Veľká Lodina v bojoch s ukrajinskými nacionalistami príslušníci ZNB Emanuel Polák a Jozef Prošek, to sú však posledné obete vyčíňania banderovcov na území Slovenska.

Názor autora se nemusí shodovat s názorem redakce