Pre čitateľov Sputniku spomína na časy minulé, no nebojí sa ani kriticky pozrieť na súčasnosť.

V oblasti kultúry sa pohybujete sedem desaťročí. Ako sa s takýmito skúsenosťami pozeráte na súčasnú úroveň kultúry? V čom sme sa posunuli vpred a v čom sme sa naopak vrátili nazad?

Aj doba je veľmi pretechnizovaná, čo vidno napríklad v tom, že dnes sa dialóg medzi ľuďmi stráca. Vidíme tragicko-smiešne prípady, keď sú dvaja ľudia v kaviarni a sedia oproti sebe, každý s telefónom, bez slova. Veď kaviarne boli predsa odjakživa miestom, kde ľudia debatovali!

Z oblasti básnickej tvorby dostávam veľa básnických zbierok, pretože poézia sa vydáva súkromne. Niektoré sú dobré. Spomeniem poetku Kuzmovú z Hlohovca, z Banskej Bystrice poetku Cmarkovú. Ich básne sú naplnené myšlienkovými hodnotami. Čo ma ale mrzí je fakt, že za posledné obdobie nevznikla nejaká velikánska báseň, ktorá by mala obrovskú hodnotu. Všetko sú to krátke básne — krátke výdychy — niekedy veľmi nerealistické, nezrozumiteľné a čo je hlavné — bez myšlienky. Pritom sme boli básnická veľmoc — Hviezdoslav, Rázus, Kostra, Rúfus, to sú všetko fenomenálni básnici.

V próze sa objavili zaujímavé veci. Samozrejme, neobjavili sa diela formátu Jarošovej Tisícročnej včely, ale posledne vyšli dve veľké prózy Antona Baláža — prvá o luteránskom kňazovi Jánovi Lajčiakovi a druhá o Štefanovi Krčmérym. Takže toto ma posledne veľmi zaujalo.

Čo sa týka dramatickej literatúry a jej rozmachu, tak sme takisto pozadu. Nemáme autorov formátu Ivana Bukovčana, Štefana Králika, Ivana Stodolu či Jána Soloviča. V minulosti sme mali plejádu dramatikov, že v tom období sme si mohli vyberať. To boli výborné inscenácie…

Teší ma ale, že sa držia folklórne súbory. Ukázalo sa to najmä počas sérií relácie Zem spieva. Tam sa ukázala naša sila v tejto oblasti.

Keď teda máme kultúru zhodnotiť ako celok?

Nedá sa nič robiť, v kultúre sme vôbec nepokročili. Pretože kultúra nie je len Slovenské národné divadlo, ako sa niektorí mylne domnievajú. Kultúra je všetko — od oblasti, o ktorých som hovoril doteraz, teda literatúra, televízna tvorba, divadlo, spev, ale napríklad aj spoločenské vzťahy, osveta či školstvo. A ako som povedal, vpred sme sa nepohli.

Vidno to aj na uchádzačoch o štúdium herectva?

Ak sa plánuje vyučovanie angličtiny v materských školách — nie som proti tomu, ale to pre mňa nie je pokrok. Výsledok je, že keď k nám chodia na prijímacie skúšky na herectvo, tak čoraz viac uchádzačov má rečové vady. Prečo? Lebo už v detstve sa deformujú angličtinou. Deti musia najprv vedieť krásne slovensky a potom nech sa učia cudzie jazyky. Ale aby sa ako prvý jazyk učili cudzí? A neprejavuje sa to len v herectve, ale aj v rozhlase či televízii. Dnes sa už natoľko nedbá o správny jazykový prejav moderátorov. Naša generácia počas práce intenzívne spolupracovala s jazykovými odborníkmi.

V posledných rokoch sa venujete Poetickým večerom pri sviečkach, čo je, dovolím si povedať, v našich podmienkach unikátny projekt. Ako vznikla myšlienka takéhoto podujatia?

Jeho počiatky siahajú ešte do roku 1982. V decembri, keď sa slávnostne znovuotvárala kaviareň Štefánka, bolo to len pár dní po smrti Jána Smreka, nám skrsol nápad robiť každý mesiac večere poézie. Museli sme osloviť rôznych ľudí vo všelijakých funkciách, až sa to v apríli 1983 podarilo. S postupom času sme mali rôzne plány, ktoré napokon zhatila „textilná revolúcia" a predaj Štefánky Číňanom. Keď som volal vtedajšiemu primátorovi Petrovi Kresánkovi, aby som proti tomu protestoval, tak sa ma spýtal, či „nejako tú poéziu trochu nepreceňujem". Napísal som o tom úvodník. A bolo po literárnych večeroch…

Neskôr ma oslovila moja žiačka Hanka Tóthová, vedúca osvetového strediska na Kramároch, aby som sa s literárnymi večermi presunul tam. Najprv tam bolo 40 ľudí, čo bol úspech. Neskôr sa to začalo robiť pravidelne, s hosťami, so zvyšujúcou sa účasťou. Veľmi to podporoval aj starosta „trojky" Richard Frimmel. Dokonca išiel tak ďaleko, že prebudoval malé osvetové stredisko na poschodový objekt.

Vyžaduje to dosť námahy, vytvoriť zakaždým nový program, zohnať ľudí — a vonkoncom nie len z Bratislavy a okolia, ale z celého Slovenska. Takto to udržiavam už roky. Zo skúseností mám, že poéziu ľudia chcú, len nesmie byť akademická. Preto Poetické večery pri sviečkach mali už 160. premiéru.

Teraz by som prešiel k Vašej tvorbe. Vašu prvú inscenáciu „Začalo to v múzeu" začiatkom 60. rokov stiahli, lebo bola príliš satirická. V súvislosti s týmto by ma zaujímalo, či ste podobné problémy zažívali často.

Ako mladého človeka ma hnevali určité neduhy spoločnosti. Ale, priznám sa, nemal som záujem nejako vystupovať proti socializmu — ja som bol z chudobnej rodiny, kde otec zahynul a živiteľkou bola matka robotníčka. Ale neduhy, ktoré vtedajšia spoločnosť mala, ma hnevali. Keď sa námety nakopili, tak som sa rozhodol napísať satirickú povesť, ktorú som písal po večeroch rukou. Neskôr sme s kolegami požiadali cez noviny, aby nám ľudia posielali aj ďalšie námety. Uverejnila to aj Smena, hoci to bol tlačový orgán strany v kraji.

Prišiel nám napríklad námet zo zvolenského mäsokombinátu. Pozvánka na výročnú schôdzu ROH (Revolučného odborového hnutia), v ktorej bola takáto výzva: „Dostavte sa všetci. Tí, ktorí sa nedostavíte, budete znovu zvolení do Výboru ROH." (smiech)

Okrem tejto hry ste mali ešte nejaké problémy?

Ale ani s týmto som nemal veľké problémy. Akurát mi povedali, aby som niektoré pasáže trochu upravil, čo som odmietol. A potom? Skôr to boli také epizódky, ktoré vyplynuli z toho, že funkcionári úplne nepochopili verše, ktoré som odrecitoval.

Ako sa pozeráte na súčasnú dobu — sme naozaj vo všetkom slobodní, alebo aj dnes existujú určité pomyselné hranice, ktoré sa nepatrí prekračovať?

Hovorí sa, že v minulosti sme boli závislí na Rusku a Rusoch. Teraz prišla taká doba, že sme absolútne závislí na Západe a Amerike. A ako pociťujem túto slobodu ja osobne? Poviem Vám to tak: keď idem večer alebo v noci z garáže do bytu, tak mám strach — pretože viem, koľko je vrážd a prepadnutí. To je aká sloboda, keď sa bojím ísť po ulici? V minulosti som z rovnakej garáže nemal strach chodiť. Každú chvíľu chodili po ulici pochôdzkari — pešo, nie na autách.
Ale to hovorím výhradne za seba, viete, sloboda je relatívny pojem a každý ju chápe inak.

V jednom rozhovore ste sa priznali k tomu, že najčastejšie sa prichytíte pri tom, ako spomínate na predošlé etapy života. Zaujímalo by ma, ku ktorej etape sa vraciate najčastejšie.

K detstvu. Aj keď bolo chudobné, lebo nás bolo veľa súrodencov a mama nás živila sama. Mama nemala čas na nás stále dávať pozor, no my sme to nikdy nezneužili. Celkovo na toto obdobie spomínam ako na obdobie voľnosti a bezstarostnosti. Tie ťažké spomienky ustúpili do úzadia a zostalo len to krásne.

Veľmi často spomínam aj na gymnaziálne štúdiá. Ako trieda sme boli veľmi dobrý a súdržný kolektív.

Teraz sa pristavím pri šatni číslo 42, kde ste pôsobili aj s ďalšími legendami ako boli Michal Dočolomanský, Jozef Adamovič, Oldo Hlaváček či Juraj Slezáček. Ako táto legenda vznikla?

Šatňa číslo 42 je už ozaj legenda. (smiech) Ale vznikla z problémov. V Hviezdoslavovom divadle sme sa pôvodne stretávali v rekvizitárni. Lenže tá sa pri prerábaní zrušila a herci sa nemali kde stretávať. Káva sa teda varila na chodbe a postupne čoraz častejšie začali kolegovia chodiť s kávou ku nám. My sme na štyridsaťdvojke boli takí tolerantní. Až natoľko, že sa varič preniesol z chodby do našej šatne. Neskôr nás to už aj obťažovalo, lebo herec potrebuje pred predstavením aj trochu súkromia, sústrediť sa a tak.

Lenže vyhodiť sme kolegov nemohli, tak sme vymysleli takzvaný cenník, v ktorom sme spoplatnili rôzne prehrešky. Napríklad za pitie kávy koruna, za nepozdravenie sa pri vstupe do šatne koruna, za nadávku od dvoch do piatich korún. A takto sa za prvý rok nazbieralo asi dvetisíc starých korún, za ktoré sme spravili pre herecký súbor pohostenie.

Ja som vždy zapisoval rôzne vtipné príhody, a tak som dostal za úlohu pripraviť satirický program. Najvďačnejším terčom bol Elo Romančík, ktorý vždy niečo poplietol. (smiech) Celé toto posedenie malo obrovský úspech, takže sme ho každý rok opakovali. Laco Chudík svojho času tento program nazval najväčšou satirou socializmu.

Vidíte v dnešnej generácii hercov, prípadne medzi svojimi študentmi dôstojných nasledovníkov týchto pánov?

Divadlo je kolektívna záležitosť — aj herecké hviezdy musia vyjsť z kolektívu. Závisí to však aj od celkovej atmosféry v dramatickej tvorbe. A, žiaľ, súčasná dramatická tvorba neposkytuje veľké dramatické postavy ako v minulosti. My sme pravidelne hrávali pre televíziu veľké inscenácie. Od Sofokla cez Gogoľa, Molliéra až po Millera či Shawa. Čo vidíte v televízii teraz?

Závisí to teda aj od toho, čoho sa herec môže chytiť a akú dramatickú postavu môže vytvoriť. Myslím si, že taká herecká generácia, ako bola tá pred nami — to znamená Bagar, Machata, Gregor, Filčík, Meličková a iní, ktorí mi teraz v rýchlosti ani nezídu na um — generácia takých kvalít už neexistuje. To neboli jednotlivci, ale celá jedna herecká generácia.

Na druhej strane, aj teraz máme kvalitu. Ukazuje sa napríklad Tomáš Maštalír alebo Táňa Pauhofová, ale zapadajú v priemernosti postáv a seriálov, ktoré im dávajú. Máme hercov aj vonku, spomeniem napríklad Barboru Bobuľovú.

Nedávno sme si pripomenuli výročie Slovenského národného povstania. Vy ste Povstanie zažili, predávali ste povstalecké noviny, Vaši starší bratia v SNP bojovali. Dokonca ste o tom napísali aj knižku Príhody kamelota. Ako by ste súčasnej mladej generácii priblížili atmosféru povstaleckej Bystrice?

My sme bývali trochu ďalej od námestia na Jesenskom vŕšku — dnes je to už všetko zastavané. Prvý brat, Andrej, robil v Slobodnom vysielači. Druhý brat z Bystrice zmizol — odišiel k partizánom Jegorova na Prašivú.

V štyridsiatom štvrtom som mal trinásť rokov. V jedno augustové ráno som sa zobudil na streľbu na námestí. Mama ani nevedela a ja som tam hneď letel. Na námestí boli už autá, z ktorých zoskakovali partizáni. Bola to úplne iná atmosféra ako predchádzajúce dni.

Spomínaná streľba bola kvôli jednému bystrickému Nemcovi, ktorý sa zrejme zľakol a začal strieľať na partizánov ako prvý.

Takže som sa ponevieral v centre mesta a zrazu ma niekto, doteraz neviem kto, chytil a spýtal sa ma, či nechcem roznášať noviny. Vzal ma do redakcie povstaleckých novín — naložili mi Útok, Národné noviny, Pravdu — nakázali mi, čo treba rozdávať a čo predávať. Večer som sa vrátil kvôli vyúčtovaniu a sľúbil som, že sa vrátim aj na druhý deň. A tak som začal predávať noviny.

A atmosféra? Nechcem povedať, že chaos — bolo živo. Nielen na námestí, ale aj v bočných uličkách. Veď Bystrica vtedy bola hlavným mestom a bolo tam vtedy aj mnoho cudzincov. Pamätám si, že som dokonca stretol skupinu piatich letcov, čo hovorili po anglicky. Núkal som im noviny, ale nerozumeli mi — kúpiť si ich síce kúpili, ale len sa smiali.

Posledný deň Povstania bol hrozný. Ako chlapec som nechápal pohybom frontu, opäť si to pamätám skrze noviny. Ráno mi ich ešte naložili — posledné, čo mi dali bolo Nové slovo, ktoré malo na titulke karikatúru Tisa s Hitlerom v podobe prasiat. Ľudia už tušili, čo príde, a preto to už ani nekupovali. Posielali ma preč. A keď som nepredané kusy išiel vrátiť, našiel som len zamknutú budovu s nápisom Odišli sme do neznáma. Doniesol som ich preto domov, bývali sme na ústupovej ceste na Donovaly, kadiaľ sa to všetko valilo do hôr. Povstalcov mali čochvíľa vystriedať Nemci a ja som domov dotiahol noviny s Tisom a Hitlerom — prascami. Preto sme ich museli narýchlo spáliť v šporáku.

Bolo to obdobie hrdinstiev i hrozných skutkov.

Čo sa snažíte odovzdať svojim študentom?

Odbornosť miesto povrchnosti, morálku, sebavedomie nadobudnuté dôkladným poznaním a zároveň pokoru. Pokoru k divákovi. A na koniec — čo najdôkladnejšie sa vždy pripraviť na vystúpenie.