Slovenské „ľudáctvo“ ako politický fenomén sa sformovalo a vykryštalizovalo počas prvej medzivojnovej ČSR. Jej vznik, rovnako ako jej zánik po Mníchovskom diktáte bol udalosťou globálnej politiky, a pre vyvodenie náležitého ponaučenia z tohto vývoja pre dnešok je nevyhnutné sa „odosobniť“ a nazerať na pohnuté dejiny našej československej vlasti nie z pohľadu vnútornej, ba ani zahraničnej, ale globálnej politiky. Podrobný výklad globalistického pozadia formovania, spravovania i rozpaduprvej ČSR bol nami predložený v článkoch.

Související:

„Skryté dejiny EÚ. Medzivojnová ČSR“

„Sprisahanie plukovníka Ostera. Mníchov ako skutočný spúšťač Druhej svetovej vojny“.

Poznanie, ktoré čerpáme z DVTR (Dostatočne všeobecná teórie riadenia – pozn.), nám umožňuje stanoviť nasledovné – nielen bola prvá ČSR dielom globalistov, ale na príklade pretrvávajúcich špecifických rozdielov medzi Českom a Slovenskom sa dá dokonca stanoviť, ktorá frakcia globálnej elity bola zodpovedná za koordináciu politík v Čechách a na Slovensku. Zatiaľ čo Čechy tradične spadajú pod „bielu“ frakciu GP (atlantisti a sionisti s centrom v Londýne), Slovensko, odvážime sa tvrdiť, bolo pod krídlom „červenej“, euroázijskej frakcie GP, koordinovanej z Vatikánu. Známy symptomatický príklad takéhoto rozdelenia kompetencií v tomto československom „produkte Versailles“ je skutočnosť, že Čechy boli tradične ateistické, zatiaľ čo Slovensko – tradične katolícke. K týmto psychologickým rozdielom vnútri novovytvoreného štátu treba doplniť, že podobne, ako angloamerický establishment je spojený predovšetkým židovským kapitálom, rovnako aj v prvej ČSR boli práve Židia a židovské obce tmeľom, ktorý ekonomicky spájal naše vtedy veľmi rozdielne krajiny. Hoci sa prvá republika dnešnými, prevažne českými, pravdoláskarmi idealizuje ako ukážkový príklad „demokracie a prosperity“, je nepochybné, že to bola jednostranná prosperita Čiech na úkor Slovenska, nehovoriac už o Podkarpatskej Rusi. Rovnako je nespochybniteľné, že pražská centrálna vláda sa spreneverila svojim záväzkom, vyplývajúcim z Pittsburgskej dohody, keď vytrvalo odmietala poskytnúť Slovákom autonómiu. Bol to vskutku seriózny a legitímny dôvod pre formovanie protestného potenciálu na Slovensku, predovšetkým v radoch politickej reprezentácie. V Prahe sa obávali odstredivých tendencií takýchto snáh, a vytrvalo ľpeli na problematickej téze čechoslovakizmu. Pritom sa pri nezaujatej analýze dá stanoviť, že každý – i pražská centrála, aj HSĽS (Hlinkova slovenská ľudová strana – pozn.)  – jednali podľa svojho najlepšieho presvedčenia. Praha sa odôvodnene obávala slovenského izolacionizmu, ktorý mohol spochybniť legitimitu „štátotvorného československého národa“ v prospech Nemcov. Slovenskí „ľudovci“, naopak, úplne legitímne žiadali znovuoživenie Pittsburgskej dohody a ich popularita sa opierala predovšetkým o núdzu a bezvýchodiskovosť sociálneho postavenia Slovákov, ktorí až do polovice tridsiatych rokov, presne ako za „císaře pána“, hromadne emigrovali do cudziny. Ukážkovou je v tomto zmysle kniha P. Jilemnického „Pole neorané“, ktoré názorne opisuje priam mŕtvolnú chudobu Oravy a Kysúc v čase, kedy si pražská smotánka vo frakoch a cylindroch mastila kešene. Netreba si nič nahovárať, medzivojnové Československo bola „buržoáznou“ demokraciou, ako to zvyknú nazývať marxisti, pre náš výskum je však dôležité vychádzať z pojmu – davo-elitárna spoločnosť so všetkými sprievodnými javmi. Odporúčame taktiež pozrieť si v tejto súvislosti filmy „Láska mezi kapkami deště“ a „Škola – základ života“, každý z ktorých poukazuje na „prešľapy“ systému – ekonomického a vzdelávacieho.

Skutočnosť, že práve HSĽS (t.j. Vatikán ako vrcholná autorita slovenských katolíkov) sa podarilo prevziať funkciu ochrancu a vyjadrovateľa národných záujmov voči Prahe, funkciu agregátora protestného potenciálu, bola daná predovšetkým roztrieštenosťou a ideologickou nejednotnosťou ostatných politických síl na Slovensku, ako aj neschopnosťou slovenských politických reprezentantov efektívne hájiť a presadzovať vyváženejšiu hospodársku politiku na Slovensku. Netreba si pritom myslieť, že len HSĽS vyjadrovala národné záujmy. O čo menší nárok na ne mala napríklad SNS, ktorú vtedy viedol sám Martin Rázus? Prečo napríklad Slovenské hnutie obrody, patrioticky sa profilujúca organizácia, nevyhlási „Rok Rázusa“, namiesto „Roku Tisa“?  Ničmenej však práve strohá organizácia a hierarchia HSĽS, ktorej autorita aj kádrová základňa spočívala na autorite cirkvi, ju zvýhodňovala v politickom zápase voči ostatným, obzvlášť, keď HSĽS bola usporiadaná (najmä v neskoršom období – pozn.) ako jezuitský rád.  Pritom je pozoruhodné, ako politická strana pod gesciou „červených globalistov“ bravúrne využívala slovenský nacionalizmus ako obranný mechanizmus proti centralistickým snahám Prahy.

V princípe by to nemalo udivovať, veď národnoobrodencký proces v Rakúsko-Uhorsku bol od začiatku pod kontrolou a v záujme GP, pretože umožňoval Viedni a s ňou spriaznenému Vatikánu inštrumentalizovať maďarský, slovenský, chorvátsky a srbský nacionalizmus za účelom stabilizácie ich moci v prednostne slovanskej ríši v duchu hesla „Divide et impera!“ . Viedeň bola v rozoštvávaní národov na národnostnom a náboženskom základe svetová jednotka. Maďarský a iný nacionalizmus boli výtvorom 19. storočia, rovnako aj umelo živený (až dodnes) maďarsko-slovenský antagonizmus, na margo ktorého Štúr písal – „Škoda, že tento národ, ktorý od nepamäti patril do okruhu slovanských ideí a ešte donedávna žil so Slovanmi v dobrých susedských vzťahoch, zašiel v zaslepenosti vlastnou namyslenosťou tak ďaleko, že svoj hnev obrátil proti Slovanom!“

Vatikán bol najpoprednejším spojencom Habsburgovcov v ich hlavnom, odvekom zámere, ktorý tak stručne a presne vystihol Štúr – „Hlavnou dejinnou úlohou Rakúska je germanizácia Slovanov“. Zo svojej strany doplníme, že germanizácia a maďarizácia sú spôsob dosahovania strategických politických zámerov – odnárodnenie v zmysle spretŕhania väzieb na celoslovanskú historickú tradíciu, čo sa dá okrem „odnárodňovania“ docieliť taktiež vštepovaním nových národných identít, resp. nanucovaním presvedčenia, že slovanské národy netvorili v minulosti jeden kultúrno-náboženský celok, ale že sa od nepamäti rozvíjali samostatne. V najvypuklejšej a najodióznejšej forme sa tieto pseudohistorické snahy odzrkadlili vo vzdelávacej politike Slovenského štátu, dejepisné učebnice ktorého sa hemžia kapitolami o „starých Slovákoch“, „starom Slovensku“ a podobnými absolútne nevedeckými a manipulatívnymi tvrdeniami. Rovnako manipulatívne sú slová z preambuly našej Ústavy o „stáročnom úsilí o vlastnú štátnosť…“ Boli to práve slovenskí duchovní – evanjelici i katolíci, kto inicioval národno-obrodenecký proces na Slovensku, popularizovali predtým nejestvujúcu legendu o sv. Cyrilovi a Metodovi, vytvárali spisovný slovenský jazyk na základe latinky (bernolákovci a J. Hollý – „Cyrillo-Methodiada“ – pozn. aut.).

Isteže, konali tak v najlepšom presvedčení o správnosti svojej veci, resp. sa dá povedať,  že to boli vskutku oddaní patrioti, avšak boli vychovaní v tereziánskej školskej paradigme. Jednali v apriórne vytvorenom historicko-chronologickom aj metodologickom vymedzenom časopriestore, t.j.  podľa pravidiel systému vytvoreného GP. Cieľom GP v podobe Habsburgovcov bolo stabilné ovládanie pokoreného a od Turkov vydobytého Uhorska a legitimizovanie svojho nároku na trón. Spor o legitímnosť habsburgských nárokov na uhorskú korunu bol zrejme nanajvýš opodstatnený, keďže mal na svedomí storočné protihabsburgské povstania a zničenie väčšiny slovenských (súčasne s albigójskou vojnou proti Katarom v Západnej Európe, ktorá sama o sebe je udalosťou XVII. stor., odsunutá skaligerovskými historikmi o štyri storočia naspäť) hradov práve v XVII-XVIII. stor.  Aj letmý pohľad na väčšinu z nich stačí pre konštatáciu, že vonkoncom neboli rozhlodané „zubom času“, ale že pre zničenie ich mohutných opevnení a konštrukcií bol použitý pušný prach.

Bez zničenia slovenských hradov v XVII. storočí nemohol GP stabilizovať svoju moc v Uhorsku. 

V tejto súvislosti je pozoruhodné, že v predrevolučnej „Encyklopédii Brokgauza a Efrona“ sa v článku o Slovákoch, okrem iného, píše – „…u Slovákov sa dlhšie, než u Moravanov a tobôž Čechov, kde-tade zachovalo aj slovanské písmo, aj slovanské kláštory so slovanskou bohoslužbou.“

Rovnako príznačné sú aj slová „ruského Herodota“, historika a štátnika XVIII. stor. (!- pozn.) V. Tatiščeva, ktorý o slovanskom písme a jeho vytvorení písal – „…prvá [abeceda], zvaná Hieronymova, Hieronymom, východným učiteľom z rodu slavenského, roku 383 vytvorená bola, jeho Rusi zovú Gerasimom.  Túto DODNES ešte v  Ilýrii, to jest Slavónii, Dalmácii a iných tamojších slovenských národoch, využívajú, aj Biblia v nej vytlačená bola. Iná, Cyrilova…, pre Bulharov stvorená bola, ktorú aj my dnes využívame…“

Ergo, hlavné neštruktúrne faktory moci dlhodobej pôsobnosti, ktoré Vatikán prostredníctvom Habsburgovcov uplatňoval pri ovládaní a psychologickom zotročení stredoeurópskych Slovanov, teda predstavujú:

• nové písmo a jazyk


• nové náboženstvo


• nová história

Z tejto mapy vidíme, že hlaholika bola nielen dlho jestvovaším, ale aj aktívne používaným jazykom v obrovskom ento-lingvistickom priestore Východnej Európy až do XVIII. stor. a že zrejme muselo dôjsť k nejakej masovej likvidácii či čistke pôvodných originálnych písomných hlaholických dokumentov na našom území, ak posledné dnes nie sú dostupné v každom regionálnom vlastivednom múzeu (pozri viac tu: Naopak, väčšina „starých“ písomností, zhotovených v latine a prezentovaných ako originálne historické svedectvá, zrejme predstavuje neskoršie vyhotovené a antedatované falzifikáty. Jedným z takých príkladov je Košická mestská listina.

Staré dokumenty boli totiž „autorizované“ pečaťou takým spôsobom, že cez prederavený na spodku list(y) sa prevliekol motúz, ktorého konce boli spojené pečaťou. Bol to spôsob, ako poistiť dokument proti cudziemu zásahu, pretože odstránenie pečate automaticky znehodnocuje dokument samotný. Nuž, na príklade Košickej mestskej listiny vidíme, že pečať očividne nie je pôvodná, resp. nie je pôvodný textový list, ku ktorému bola spomínaná pečať napochytre a „naoko“ prilepená. Zrejme odstránili pečať z pôvodnej autentickej mestskej listiny, a neokrôchane ju „prilepili“ k novému plagiátu. Košická mestská listina je typickým príkladom falzifikácie našich miestnych dejín. Naopak, správne spečatená listina vyzerá takto – listina Vladislava Jagellonského.

Je známe, že väčšina uhorských kroník spolu so svätoštefanskou korunou Uhorského kráľovstva sa viac, než jedno storočie nachádzali vo Viedni, kde boli redigované, prepisované a prispôsobené novej koncepcii dejín v súlade so „scaligerovskou chronológiou“, kanonizovanou Vatikánom v XVII. storočí. Ak svätoštefanská koruna vykazuje známky hrubého vonkajšieho zásahu (pokrivenie krížika ako ďalekosiahla psycho-historická diverzia za účelom podvedomého vsugerovania národom Uhorska myšlienky – „Klaniate sa Západu!“; na starých vyobrazeniach je krížik vyrovnaný – aut.), môžeme predpokladať, že ani v prípade s uhorskými písomnosťami tomu nebolo inak. Poprednú úlohu v tomto procese zohrávali jezuiti.

Súbežne s plánovitým ničením historickej pamäte Vatikán implementoval nové náboženstvo. V minulosti sa ľudia nestotožňovali s národom, ale s náboženstvom a liturgickým jazykom. Napríklad slávny rusínsky rodák Michal Baluďanský mal v svojom ruskom pase napísané – „Michajlo Baluďanskij, uhorský šľachtic ruského vierovyznania…“.   Slovania ako historická entita boli spojení predovšetkým jednotným staroslovanským (liturgickým – pozn.) jazykom.

A to naopak znamená, že Slovania sdieľali jednu vieru. Aká to bola viera? Pomôžeme si znovu citátom zo Štúrovho „Slovanstvo a svet budúcnosti“ – „Ó pravoslávna cirkev, Ty matka všetkých slovanských národov!…“

O tom, aké bolo pred-habsburgovské stredoveké kresťanstvo v Uhorsku, sme písali v článku „Pravoslávie v Uhorsku…“ (

Kedy došlo k zámene náboženstva na Slovensku a odkedy môžeme hovoriť o „katolíckom“ Slovensku? Z našich dejín XVI-XVIII. storočia poznáme zaujímavý fenomén, totiž REKATOLIZÁCIU. Tvrdí sa, že to bol „vynútený“ krok Vatikánu a jezuitov, ktorí sa takto snažili čeliť rozmáhajúcej sa reformácii. Rovnako je známe, že rekatolizačný proces (jeho koordinátorom na Slovensku bol Mikuláš Oláh a Peter Pázmaň) bol sprevádzaný veľkými násilnosťami, brutalitou a excesmi náboženskej nevraživosti.

Náš záver – REKATOLIZÁCIA v skutočnosti predstavuje prvú a poslednú katolizáciu našich krajín. Na čele tohto procesu stáli jezuiti, pápežský specnaz. Zmena konceptuálnej paradigmatiky celých národov je dlhodobý proces, a súvisí s riešením celého komplexu otázok. Napríklad, s odstránením „závadnej“, resp. nevyhovujúcej starej náboženskej symboliky. Na týchto obrázkoch Vám ponúkame pohľad len na nepatrný zlomok z celkového počtu slovenských kostolov a kostolíkov, v ktorých preukázateľne došlo k cieľavedomému znehodnoteniu, resp. vymazaniu vnútorných ozdobných fresiek. Práve fresky na náboženské motívy sú aj boli stelesnením náboženských a historických predstáv ich tvorcov a súčasníkov, sú teda objektívne nositeľmi historickej informácie. Ide tu práve o zámerné znehodnotenie, pretože napríklad inde sa fresky v stáročných kostoloch zachovali oveľa lepšie. Navyše, ak sa fresky pod vplyvom vlahy a zubu času znehodnocovali, vždy bolo možné ich obnovovať novým náterom. Vidíme však, že v jednom prípade sú fresky akoby schválne „rozmazané“ (bez toho, aby niekoho napadlo ich obnoviť podľa originálnej predlohy – pozn.), v iných prípadoch boli konkrétne fragmenty fresiek úplne vybielené. O väčšine takýchto kostolov či kláštorov sa dočítame, že ich v XVII-XVIII stor. prevzali jezuiti, ktorí ich začali „prebudovávať“. Pričom niekedy doslovne, viď pražský Chrám sv. Víta. Komplex je gotický, zatiaľ čo vrcholec hlavnej zvonice sa nápadne odlišuje od „korpusu“, pretože je už „barokovo-renesančný“. Rovnaký osud postihol aj chrám sv. Mikuláše na Malej Strane, ktorý predtým, než ho jezuiti prebudovali, vyzeral inak. (chrám sv Mikulase.jpg) Jediné autentické umelecké stvárnenie pôvodného chrámu sv. Mikuláše je dnes zachované na maľbe Jana van Eycka „Madonna kancelára Rolina“, ktorá, ako sme písali tu: predstavuje nádherný neskorostredoveký panoramatický pohľad na Prahu z Pražského hradu.

[See image gallery at www.nwoo.org]

Otázka, prečo jezuiti potrebovali všetko prebudovávať, hoci prestavba už existujúcej stavby je vždy nepomerne drahšia a náročnejšia, než novostavba, je tu kruciálna. Pretože primárnym cieľom nebolo „skrášliť po-novom“, ale vymazať stopu po starom.

Ergo, vidíme, že Vatikán má pre stabilné riadenie a kontrolu vývoja slovenskej politiky efektívnejší inštrumentár, keďže monopolizoval konceptuálny, historicko-chronologický aj metodologický diskurz v spoločnosti, nehovoriac o tom, že nás zbavil spojenia so slovanským kolektívnym egregorom zničením pôvodného písma a jeho zámenou na bezduchú latinku. Tento nadnárodný fenomén je najlepšie viditeľný v Poľsku, kde ľudia, aby zapísali svoje slová, musia používať priam groteskné spojenia písmen. A to všetko preto, lebo latina nemá znaky, ktoré by celistvo vyjadrovali slovanské hlásky. To taktiež znamená, že latina nie je našim pôvodným písmom a bola u nás zavedená súbežne s rekatolizáciou.

Naopak, práve vatikánska koncepcia dejín a tradičná historická chronológia Scaligera bola do vedomia študujúcej mládeže indoktrinovaná práve v súlade s novými školskými zákonmi „osvietenej cisárky“ Márie Terézie, o ktorej je známe, že bola jezuitom veľmi naklonená a práve oni boli „think-tankom“ vtedajších „osvieteneckých reforiem“. Pritom súdiac podľa tejto privilégie, udelenej Viedenským dvorom srbským pravoslávnym komunitám v Uhorsku, nielen dedukujeme, že „pravoslávni Srbi“ sa vtedy sami nazývali „slavnym narodom illiriko-rassijanskim“ (t.j. ruským), ale aj mali úplne odlišné predstavy o svetovej chronológii, keďže považovali tereziánsku epochu nie za XVIII. storočie, ale skôr „siedme storočie od Krista“, ako dosvedčuje dátum „i 743“.  Odvážime sa tvrdiť, že len za čias Márie Terézie sa definitívne skonsolidovala nadvláda Habsburgovcov nad Slovenskom a Uhorskom po storočí protitureckých vojen a protihabsburgských povstaní.

Súbežne s katolizáciou a nanajvýš dôsledným ničením historickej pamäte našich národov sa v habsburgskej ríši voči Slovákom realizovala sociálno-ekonomická politika plazivej genocídy, sprevádzaná masovým presídľovaním obyvateľstva na Dolnú Zem, hrubým vykorisťovaním a znevoľnením sedliakov. Ako je možné, že tretina obyvateľstva surovinovo aj prírodne bohatého Slovenska, ktoré bolo vždy najrozvinutejšou časťou Uhorska, žila v emigrácii? Sotva je to dané neschopnosťou národa, ale skôr preddefinovaným nastavením parametrov hospodárskej politiky tak, že ľuďom okrem emigrácie nezostávalo iné východisko, ako uživiť seba a svoje rodiny. Tomu sa hovorí genocída. Ukážková paralela, resp. analogický príklad zo Západnej Európy, je situácia Írov pod nadvládou Angličanov. Niečo podobné vidíme aj dnes. Keď si Viedeň v predvečer meruôsmych rokov a po revolúcii uvedomila, že v dôsledku národno-emancipačného hnutia rastie sebavedomie a politické ašpirácie poddaných Slovanov a najmä Maďarov v ríši, rozhodla sa pristúpiť na „menšie zlo“ a pretvoriť monarchiu na duálny štát, kde nemecko-maďarská panujúca menšina vykorisťovala a parazitovala na slovanskej väčšine. Pretože delegovanie istej časti právomocí na Maďarov bolo akceptovateľnejšie, než emancipácia Slovanov, ktorým bolo zo strany GP prisúdené postavenie „sluhov, otrokov a lokajov panských národov“. Už vtedy to bolo jasné a Štúr to prorocky vystihol v svojej labutej piesni.

Práve táto skutočnosť a od nej sa odvíjajúce presvedčenie o objektívnej NEMOŽNOSTI budovania národného života pod taktovkou GP a Viedne viedlo Štúra k tomu, aby hľadal oporu a záchranu národa v Rusku. Štúr preto nebol žiadny snílek, ale realista a vizionár, ktorého tvrdenia dokonale potvrdzuje povojnová história ČSR a obzvlášť ponovembrové obdobie, kedy sme sa pod taktovkou Západu znovu ocitli pred hrozbou likvidácie národnej identity a tradičných hodnôt.

Pre Západ, ktorý si v období Reformácie uzurpoval spravovanie „katolíckej“ (t.j. „univerzálnej“ – pozn.) cirkvi, budú Slovania a ich genetická pamäť večnou hrozbou, pretože sú nositeľmi PÔVODNÉHO KRESŤANSTVA A JAZYKA, ktorým rozprával Ježiš Kristus. A pretože v súlade so zákonom času, ako vidíme, sa pravda skôr či neskôr dostane na povrch.

V svojej protislovanskej politike Západ striedal obdobia „plazivej“ psycho-historickej diverzie prostredníctvom pôsobenia vyšších priorít neštruktúrneho riadenia, ako aj obdobia brutálnej genocídy, napríklad v Druhej svetovej vojne. Na margo vojny a zavrhnutiahodnej „dvojtvárnosti“ katolíckeho duchovenstva spomenieme, že zatiaľ čo na Slovensku katolícki kňazi kričali „Za Boha a národ“ a burcovali proti Maďarom, v Maďarsku katolícki hodnostári povzbudzovali „svätoštefanskú iredentu“ a podporovali protislovenský vektor politiky horthyovského režimu. Pritom všetci spoločne fanaticky volali do boja proti „boľševikom“ (zrejme vtedajší „politkorektný“ výraz pre Rusov – pozn. aut.). Aj slovenskí, aj maďarskí katolíci pritom mali jedného pána – najväčšieho historického nepriateľa pravoslávia (t.j. aj SLOVANSTVA – pozn. aut.) – Vatikán.

A preto politika slovenských, maďarských a iných klérofašistov bola vlastne len IDEÁLNOU PROJEKCIOU politiky a brutálnejším presadzovaním dlhodobých záujmov Vatikánu v predmetných krajinách. Dnes sme tiež svedkami nielen toho, ako vrcholoví predstavitelia vlády (Danko a Bugár) putujú za blahoslavením do Vatikánu, ktorý štruktúrne ovláda našu SIS a bezprostredne sa podieľa na fašizácii Slovenska a príprave na mocenský nástup kotlebovcov. Všimnite si, napríklad, ako sa tendenčne medializuje kauza s historkom Ďuricom – na Hlavných Správach a obzvlášť v Slovenských národných novinách. Pre info uvediem len titulky predmetných článkov, majúcich za účel rehabilitovať tohto ospevovateľa Slovenského štátu a spraviť mu „auru svedomitého historika, trpiaceho od perzekúcií zo strany nedemokratickej štátnej moci“.

- Príliš dlho sme boli závislí od Čechov a ich politici a historici diktovali pohľad na naše novšie dejiny

- Boľševici majú strach z pravdy.

 Nielenže Matica slovenská a HS týmto ukazujú klasický príklad „Overtonových okien“, ale infikujú nás ľudáctvom v najhoršom zmysle tohto slova. Ľudáctvo, ako aj každý nacionalizmus, ktorý sa udržuje pri živote predovšetkým tým, že usilovne živí „obraz nepriateľa“, je kryptosionistický a zavrhnutiahodný. Pána Ďuricu a jeho výroky budem ešte riešiť neskôr, nateraz len poviem, že ak nechcete, aby Vám niekto diktoval dejiny, nenechajte si ich diktovať a staňte sa konceptuálne i historicky kompetentnými. Čo však hovorí Ďurica, aké sú morálne výstupy jeho vyjadrení?

- S boľševikmi ani za svet. Radšej náckov, ako Rusov. Tu je pes zakopaný!

„Boľševizmus je konceptuálnou podstatou ruského národa! Červenoarmejci, ktorí bojovali a zomierali (za našu slobodu– pozn. aut.) vo vojne, boli vo svojej drvivej väčšine – boľševici.“

V. Pjakin

Nielenže nepochybujem, že policajný zásah u tohto mastodonta bol oprávnený, ale som presvedčený o absolútnej historickej nekompetencii pána Ďuricu, ktorému celý jeho v cudzine (a v cudzích záujmoch – pozn. aut.) prežitý život nestačil na to, aby sa odosobnil od svojej ľudáckej nenávisti proti Čechom a Rusom, a pochopil pravú podstatu stalinského boľševizmu.

Takáto dedičnosť „vatikánskeho náhľadu“ na pomery v Strednej a Východnej Európe je symptomatická. A. I. Fursov, napríklad, hovorí, že rozpad Juhoslávie bolo spoločným dielom Nemecka, Vatikánu a USA. Predovšetkým v otázke Srbov je najlepšie vidieť skutočný vzťah kolektívneho Západu a Vatikánu k hodnotám, ktoré miloval a hlásal skutočný „otec národa“ Ľudovít Štúr. T.j. slovanstvo a pravoslávie.

Pamätáte sa na obdobie z prvej päťročnice nulových rokov, keď zfanatizovaný albánsky dav počas zjavne koordinovaných protisrbských pogromov vypálil v Kosove viac než 80 pravoslávnych chrámov a kláštorov, mnohé z ktorých boli na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO? Netreba ani spomínať, že obrovská vojenská sila NATO a KFOR neurobila absolútne nič proti týmto barbarským výčinom a nečinne sa prizerala? Vždy, keď pozerám toto video, je mi do plaču -

Poviem teraz svoj číro osobný názor… Som presvedčený, že havária našich vojakov, vracajúcich sa z Kosova, pri maďarskej obci Hejce na slovenskom pohraničí vonkoncom nebola náhoda. Naši vojaci, aj keď v službách NATO, sú z tej istej krvi, ako vojaci Slovenského štátu, posielaní režimom na Východnú frontu, odkiaľ sa vracali plní dojmov a „buričských nálad“, vidiac na vlastné oči, o čom je ten genocidálny fuehrerov „boj za európsku civilizáciu“. Práve títo vojaci neskôr sformovali kádrovú základňu sprisahania vnútri armády, ktoré vyústili do SNP. Prečo havarovali vojaci? Zrejme veľa videli a boli by to bezpochyby vyrozprávali.

V tomto zmysle je vatikánsky patronát nad Tisom, jeho HSĽS a pôsobením Slovenského štátu v ideologickej oblasti príkladom  dokonalej inštrumentalizácie cirkevnej hierarchie na politické účely, jedná sa o masové zneužívanie náboženského cítenia pre jeho usmernenie na podporu politickej agendy, ktorá je v svojom základe proti-kresťanská.

Ako inak sa dá chápať posledné vyhlásenie Konferencie biskupov Slovenska o „historickej nezmieriteľnosti a apriórnom antagonizme vo vzťahu medzi kresťanstvom a islamom?

Migrácia je fenomén politický, ktorému sa jeho autori z radov GP snažia vdýchnuť náboženský rozmer. Čeliť migrácii treba výrokmi Fica, ktorý islam nedehonestuje, nevnáša do spoločnosti náboženskú nevraživosť, ale hovorí iba holú pravdu („Naša spoločnosť je kresťanská a islam nemá na Slovensku miesto“ – pozn.). Naopak, Vatikánom zdeformovaná myšlienka „všeľudskej kresťanskej lásky“ ku komukoľvek bez rozdielu, tak vehementne presadzovaná pápežom, je zavádzajúca a jezuitský zákerná. Taktiež Zvolenský a KBS argumentujú nábožensky a historicky, avšak v priamom protiklade k pápežovmu „posolstvu lásky“. Táto dvojtvárnosť a politická konjunktúra katolíckeho kléru je zarážajúca. Najprv Zvolenský velebí pápežove ekumenické inciatívy, teraz nám maľuje nepriateľa z islamu ako náboženstva, pričom na základe čoho? Vatikánom skoncipovaných dejín. Práve to je ovládanie na vyšších prioritách riadenia. Keďže to nie je priamym predmetom štúdie, obmedzím sa tu len na odkaz na knihu kolektívu autorov „Novej Chronológie“ – „Prorok-dobyvateľ. Islam pod drobnohľadom Novej Chronológie“ (

Práve uvedomenie si dedičnosti záujmov a politiky Vatikánu na Slovensku nám pomôže lepšie sa vyznať v jeho súčasnej angažovanosti v našej krajine, ktorú si chce buď  znovu pretvoriť na svoju klérofašistickú kolóniu, alebo – ak nevyjde prvé – zničiť podobne ako Juhosláviu.

Předchozí část: