Konflikt medzi EÚ a Ruskom dosiahol v roku 2021 nový rozmer a otvorene sa hovorí o križovatke, za ktorou sa nachádza veľký konflikt. Vzťah oboch subjektov je však už dnes konfrontačný a otázkou je len to, akú mieru nepriateľstva dosiahne. Zdá sa, že ani EÚ, ani Rusko nie sú ochotné ustupovať zo svojich pozícií. Netreba opakovať, že aktívnu úlohu pri zhoršovaní európsko-ruských vzťahov zohráva aj slovenská zahraničná politika, v ktorej dominujú subjekty s rusofóbnymi postojmi. Aj minulá vláda sa pritom v rozhodujúcich otázkach vyjadrovala euro-atlanticky, dokázala však udržať rozumnú mieru zdržanlivosti a diplomacie. Existuje viacero dôvodov, pre ktoré sa vzťah medzi EÚ a Ruskom zhoršuje, nezanedbateľnú úlohu však zohráva obraz vonkajšieho nepriateľa, ktorý môže ospravedlniť potlačovanie princípov právneho štátu vo vnútri vlastnej krajiny. Tento jav existuje tak v RF, ako aj v EÚ.

Nová vlna napätia

Keď sa nedávno ruský minister S. Lavrov vyjadril, že Rusko je pripravené na prerušenie vzťahov s EÚ, boli mnohí západní politici prekvapení. V skutočnosti však nešlo o nič prekvapujúce, je to len prirodzený následok vývoja posledných rokov, ktoré priniesli rozvrat vzájomných vzťahov. Z dialógu medzi EÚ a Ruskom sa vytratila racionalita a nastúpila séria tvrdých výrokov. Tie sa objavili najmä kvôli kauze A. Navaľného a masovým protestom v Rusku začiatkom tohto roku. Podľa očakávania na kritiku zo Západu prišla tvrdá ruská reakcia, ktorá sa prejavila počas návštevy predstaviteľa EÚ pre zahraničnú politiku J. Borella v Moskve. Minister S. Lavrov otvorene povedal, že nepovažuje EÚ za dôveryhodného partnera, upozornil na potláčanie protestov v západnej Európe, ktoré dosahuje väčšie rozmery než policajné násilie v RF. Moskva dokonca vypovedala troch diplomatov z krajín EÚ, ktorí sa mali zúčastniť na demonštráciách za S. Navaľného. V nasledujúcich dňoch S. Lavrov dokonca načrtol i červenú čiaru vzťahov s Bruselom, ktorou sú ďalšie sankcie poškodzujúce ruskú ekonomiku. Ak by sa Brusel rozhodol pre podobný krok, Moskva nevylučuje ani prerušenie vzťahov s EÚ.

Je očividné, že Rusko hodlá v roku 2021 prejavovať väčšiu asertivitu vo vzťahoch s EÚ. Doteraz sa výhrady Moskvy zameriavali skôr voči USA a Európa zostávala v tieni, v poslednom čase sa však situácia mení a ruská kritika sa čoraz viac obracia voči EÚ. O vzťahoch s Washingtonom si už dlho nikto v Moskve nerobí ilúzie a boli by zlé bez ohľadu na víťaza volieb v USA. Vo vzťahu k EÚ však v minulosti používala Moskva umiernenejšiu rétoriku a usilovala sa o racionálny dialóg. K zmene tohto postoja prispel najmä fakt zhoršených vzťahov medzi Ruskom a Nemeckom, keď práve Berlín sa najviac angažoval v kauze A. Navaľného. Ide o varovný signál, lebo tieto dve krajiny dokázali po roku 1990 racionálne diskutovať i v časoch, keď väčšina štátov EÚ zažívala opakované vlny rusofóbie. V Rusku i Nemecku dnes však narastá vzájomné sklamanie. Berlín donedávna očakával, že bude mentorom Moskvy v otázke politického a ekonomického systému, to však RF veľmi jasne odmietla. Na mentorovanie sú dnes Rusi alergickí, pretože majú so západnými poradcami svoje skúsenosti. Staršia generácia si pamätá, ako experti z USA a EÚ v 90-tych rokoch pomáhali pri „modernizácii“ Ruska a že ho svojimi reformami takmer zdecimovali.

Ruská verejnosť je protizápadná

Predstavy väčšiny západných politikov a novinárov o Rusku sú dnes plné predsudkov a omylov. Závery robia podľa liberálnych názorov v ruskom kyberpriestore, ktorý oslovuje značnú skupinu ruskej mládeže, vôbec však neoslovuje starých a slabých. V myslení západných subjektov dominuje predstava, že ruská verejnosť je skôr prozápadná a že hlavnou prekážkou proeurópskej orientácie Ruska je osoba V. Putina. Ide o zjavný omyl, keďže práve V. Putin v minulom desaťročí silno presadzoval proeurópsku orientáciu Ruska. Na začiatku 21. storočia sa pokúšal vytvoriť úzke väzby s Nemeckom a Francúzskom, nemal však úspech, pretože nebol ochotný robiť kompromisy v otázkach suverénnych práv RF alebo umožniť západným koncernom ovládnuť ruské energetické zdroje. To dal jasne najavo už pri odmietnutí Európskej energetickej charty. Dokonca možno predpokladať, že pri inom prezidentovi by sa Rusko správalo ešte menej prozápadne a oveľa tvrdšie bránilo svoje záujmy proti Bruselu či Washingtonu. Práve takýto tvrdý protizápadný postoj dnes väčšina občanov RF od vlády požaduje. Podľa prieskumov (protiputinského) Centra Jurija Levadu medzi ruským obyvateľstvom už niekoľko rokov narastajú protizápadné nálady Prieskum o tom, koho Rusi považujú za svojho hlavného nepriateľa, sa koná každý rok a na jeseň 2020 v ňom EÚ skončila na 4. mieste. Za horších nepriateľov považuje ruská verejnosť už iba USA, Ukrajinu a Veľkú Britániu.

Ešte paradoxnejšie je však to, koho ruská verejnosť podľa prieskumu považuje za svojho najlepšieho priateľa . V roku 2020 sa na prvých troch miestach ocitli Bielorusko, Čína a Kazachstan. Zvlášť pozoruhodné je to, aký veľký podiel Rusov už vníma Čínu ako najlepšieho priateľa a že Čína v tomto ukazovateli predbehla aj tradičných priateľov ako Kazachstan alebo Arménsko. Zdá sa, že čím väčší tlak na Rusko vykonáva Západ, tým viac ruská verejnosť preferuje orientáciu na Čínu. Ešte v roku 2012 považovalo viac Rusov za svojho priateľa skôr Nemecko než Čínu. Popularita Číny sa zdvojnásobila hlavne počas ukrajinskej krízy v roku 2014. Táto informácia je zaujímavá aj preto, lebo v budúcnosti sa bude Čína usilovať o prvenstvo pri ekonomickej spolupráci s Ruskom. Paradoxne, V. Putin je vo vzťahu k Číne podstatne opatrnejší než ruská verejnosť a dnes by najradšej ostal otvorený na obe strany. V prípade rastúceho západného tlaku však nebude mať na výber. Niektorí politici v EÚ si tiež naivne myslia, že keď zvýšia tlak a prerušia spoločné projekty s RF, tak Rusko začne ustupovať. V odpore voči západnému tlaku sú však ruská spoločnosť i vláda zjednotené a 90-te roky ich poučili, že svoje záujmy musia brániť veľmi tvrdo.

Vnútorné problémy Ruska

Patrí k zažitým zvykom politikov a novinárov na Západe vykresľovať Rusko v oveľa horšej podobe, než je realita. Vo vývoji postsovietskeho Ruska sa pritom striedajú úspešné a neúspešné obdobia. Deväťdesiate roky 20. storočia boli pre RF veľkou katastrofou, rozpadla sa ekonomika, objavila sa dovtedy nevídaná chudoba, verejný dlh dosiahol 100 % HDP a krajina zažila všeobecný úpadok. Naopak, prvé desaťročie 21. storočia sa vyznačovalo nevídaným rastom ekonomiky a blahobytu. V poslednom desaťročí opäť cítiť stagnáciu, ktorá je spätá s nižšími cenami ropy po roku 2014 i viacerými štrukturálnymi problémami Ruska. Pokiaľ ide o pandémiu koronavírusu, tá mala na Rusko negatívny dopad, ale v roku 2021 sa očakáva posilnenie rubľa a opätovný rast HDP o 2,7 %, čo je spojené nielen s rastúcimi cenami ropy. Pandémia odhalila i mnoho vnútorných problémov RF a je jasné, že mnohé ruské problémy majú štrukturálny charakter. Tiež dlhodobým problémom je silná závislosť od exportu surovín. Na druhej strane RF je v mnohých ohľadoch sebestačná a svoju sebestačnosť zvýšila zvlášť po roku 2014. Vláda si štrukturálne problémy uvedomuje a niektoré sa pokúša aj odstrániť, i keď nie vždy úspešne. Dilema je v tom, že ruská vláda nechce kvôli reformám v ekonomike ohroziť stabilitu krajiny.

Na Západe ešte stále existujú ľudia, ktorí veria, že receptom pre Rusko sú liberalizácia, privatizácia či decentralizácia. V skutočnosti by však podobné riešenia vyvolali veľa problémov. Decentralizácia a prenos moci na regióny by viedli k oživeniu mnohých zmrazených konfliktov. Najznámejším konfliktom bola vojna v Čečensku, ale podobné problémy existujú aj v ďalších subjektoch RF, nielen na Kaukaze. Decentralizácia a privatizácia by tiež viedli k posilneniu vplyvu susedných štátov v prihraničných regiónoch, a to všetko by mohlo vyvolať ešte ďalšie konflikty. Okrem toho, aj skúsenosti z 90-tych rokov hovoria proti „modernizácii“ podľa západných vzorov. Ekonomický a politický model Západu bol úspešný v druhej polovici 20. storočia, dnes sa však ocitá vo vážnych problémoch. Európske štáty nedokážu nájsť odpoveď na extrémne majetkové rozdiely, úpadok strednej triedy, kolaps sociálnych systémov či presun výroby do Číny. Upadá však nielen ekonomický, ale aj politický model Západu. Nadvláda oligarchie sa stáva čoraz otvorenejšou a negatívne trendy sa nedarí zvrátiť žiadnymi politickými rozhodnutiami. Celkovo EÚ dnes musí nájsť odpovede na vlastné zlyhania v politike a ekonomike a až potom hovoriť o riešeniach v RF.

Zmysel sankcií?

Predstava, že na Rusko treba zvyšovať tlak a potom začne robiť Kremeľ ústupky, ako si to myslia niektorí politici, nebude fungovať. Rusko v histórii opakovane dokázalo, že aj v najzúfalejšej situácii dokáže vytrvať voči vonkajšiemu nepriateľovi. Niektorí rusofóbi si tiež myslia, že zmeny ZSSR počas Gorbačovovej perestrojky boli vyvolané tlakom R. Reagana, čo je omyl. Veď americkému nátlaku neustupuje ani KĽDR, ktorá je neporovnateľne slabšia, než bol ZSSR. Snaha o zmenu vzťahov so Západom vychádzala z vnútra sovietskej spoločnosti a M. Gorbačov sa stal symbolom tohto javu. V polovici 80-tych rokoch bolo vedenie krajiny viac protizápadné, zatiaľ čo sovietska verejnosť si želala vyrovnať sa s krivdami, ktoré Moskva spôsobila v ČSSR, Maďarsku či inde v strednej Európe. V súčasnosti je však situácia opačná: ruská verejnosť je ešte viac protizápadná než ruská vláda, navyše v krajine stále vládne presvedčene, že Západ Moskvu po roku 1991 podviedol, čo sa už nesmie opakovať.

Ani hrozby v podobe vylúčenia z Rady Európy, ktoré navrhujú určití západní politici, dnes na Rusov nezaberajú. Medzi Ruskom a Radou Európy existuje hlboká nedôvera (téme som sa venoval tu). Veľkú úlohu zohralo odňatie hlasovacích práv ruskej delegácii v Parlamentnom zhromaždení RE po konflikte na Ukrajine, čo trvalo až do 2019. Daný postup Moskva považovala za nespravodlivosť aj vzhľadom na porušenie územnej celistvosti Srbska (Kosovo), ktoré k podobným krokom neviedlo. Množstvo kritiky sa v Rusku objavuje voči rozhodnutiam ESĽP v Štrasburgu a to najmä zo strany ruského ústavného súdu. Ten svoju kritiku formálne vyjadril už pri kauze Markin proti RF, keď požadoval súlad rozhodovacej činnosti ESĽP s ruskou ústavou. Po kauze M. Chodorkovského sa ruské súdy stali voči Štrasburgu ešte ostražitejšie, najmä pri podozreniach z politizácie rozhodovacej činnosti. Tento trend sa prejavil aj po rozhodnutí ESĽP vo veci Navaľný proti RF z októbra 2017, ktoré sa týkalo aktuálne diskutovanej kauzy Yves Rocher. Generálna prokuratúra a Najvyšší súd RF v apríli 2018 prípad znovu preskúmali a NS RF verdikt znovu potvrdil. Celkovo, v Rusku dnes silnie presvedčenie, že členstvo krajiny v Rade Európy nemá zmysel a bráni ho zmenšujúca sa skupina politikov, ktorá nechce úplne pretrhať väzby s Európou. Vylúčením Ruska by však bola aj táto dilema vyriešená.

Ako hlavný sankčný nástroj zo strany EÚ sa dnes javí otázka plynovodu NordStream 2, ktorý početné skupiny európskych politikov žiadajú zrušiť. Veľa sa hovorí o plyne ako o nástroji ruského imperializmu a o závislosti EÚ od RF. Na druhej strane v oblasti energetiky bude ešte dlho zohrávať kľúčovú úlohu ropa a z hľadiska dovozu ropy je EÚ od Ruska menej závislá. Navyše, ruské dodávky ropy dokáže ľahšie nahradiť z regiónov, ktoré sa nachádzajú pod vplyvom alebo kontrolou USA. Okrem toho, ak bridlicový plyn z USA nahradí zemný plyn z Ruska, tak si EÚ môže vytvoriť závislosť na Američanoch. Celkovo možno konštatovať, že hoci by zrušenie projektu NordStream 2 malo na RF ekonomický dopad, na ruskú politiku by však želaný dopad nemalo, skôr naopak. V Rusku dnes vládne silná zhoda, že pred západným nátlakom ustupovať nemožno a ani zrušenie projektu NordStream 2 túto vôľu nezmení. Dopadne to podobne, ako po roku 2014, keď žiadne ekonomické sankcie k politickým ústupkom RF neviedli. S Ruskom sa dajú robiť kompromisy a racionálne diskutovať o obojstranne výhodných návrhoch, ale predstava, že pri západnom postupe z pozície sily bude Rusko ustupovať, nefunguje.

Zámienka na totalitarizáciu?

Napriek všetkým uvedeným problémom ponúka vzťah medzi EÚ a RF výhody pre obe strany. EÚ a Rusko sa komplementárne dopĺňajú a umožňujú partnerovi posilniť svoju pozíciu voči iným veľmociam. Z pohľadu EÚ spolupráca s RF znižuje európsku závislosť od USA a ponúka i možnosti pri riešení kríz v susedstve EÚ. Je pritom jasné, že pre EÚ zostane USA na dlhý čas dominantný partner, ale práve preto treba hľadať aspoň čiastočné alternatívy voči americkej hegemónii. Vzťah EÚ a Ruska však ponúka aj iné možnosti na inštrumentalizáciu, predovšetkým prenášanie zodpovednosti za vlastné problémy na druhého partnera. Dôležitým trendom súčasnosti je militarizácia Európy a rastúce výdavky na zbrojenie. Zmysel týchto výdavkov je otázny a zjavne nejde o obranné výdavky. Štáty NATO už dnes vydávajú na zbrojenie viac než zvyšný svet dokopy a samotné Francúzsko približne toľko, čo Rusko. Obraz ruského nepriateľa však napomáha ospravedlniť to, že peniaze sa vyhadzujú na zbrane pre koncerny, hoci to, čo dnes v EÚ kolabuje, je systém zdravotníctva a sociálnych služieb. Netreba dodávať, že obchod so zbraňami je aj hlavným motorom korupcie politikov, najmä s ohľadom na nízku transparentnosť.

Ruskú tému však možno inštrumentalizovať aj iným spôsobom. V európskych štátoch už niekoľko rokov klesá dôvera vo verejnú moc a oficiálne informácie. To je vyvolané dlhodobým šírením nepravdivých informácií vládami a mainstreamovými médiami. Veľká časť európskej verejnosti stratila dôveru v oficiálne informácie už počas vojny v Iraku 2003, ktorá sa ospravedlňovala lžou o zbraniach hromadného ničenia. K poklesu verejnosti prispelo aj šírenie nepravdivých vládnych informácií počas ekonomickej alebo migračnej krízy. Napriek tomu, že tento pokles dôvery voči oficiálnym inštitúciám je pochopiteľný, pre európskych politikov a s nimi spojené médiá je veľmi ťažké priznať si zlyhania a s odkryť vládnuci systém nadvlády oligarchie v EÚ. Je oveľa pohodlnejšie nájsť niekoho, koho možno obviniť z poklesu dôvery verejnosti. Tým „vinníkom“ nemôžu byť zlyhávajúce štáty ani štáty pod vplyvom západných korporácií, ale len mocnosti s nezávislou politikou. V podstate sa teda núkajú Čína alebo Rusko. Čína je však už dnes hlavným obchodným partnerom EÚ, väčším než USA, a rušenie vzájomných projektov by ťažko poškodilo práve európskych investorov. Ako ideálny nepriateľ sa v tejto situácii javí Rusko. Rusko je oveľa menšia ekonomika a nezohráva v ekonomických plánoch európskych korporácií takú zásadnú úlohu. Navyše, mnohé európske štáty majú s Ruskom negatívne historické skúsenosti a existuje aj veľké množstvo predsudkov, na ktorých sa dá stavať. V takejto situácii je výhodné obviňovať Rusko z vlastných zlyhaní, a to najmä tvrdeniami o ruskej hybridnej vojne či šírení dezinformácií.

Rusko môže takisto veľmi dobre slúžiť aj ako príklad krajiny, kde sa žije ťažšie než vo väčšine štátov EÚ a západní politici tak môžu poukazom na problémy RF presviedčať občanov, ako sa im dobre darí. Samozrejme, medzi EÚ a Ruskom existujú určité politické odlišnosti: v RF je ústava plná demokratických hesiel, ale realita autokratická a byrokratická, zatiaľ čo demokratické heslá európskych ústav koriguje realita nadvlády ekonomickej oligarchie. Obe entity sú však napriek politickým odlišnostiam súčasťou politického a ekonomického systému v kríze. Tento systém sa nepodarí dlhodobo udržať žiadnou teóriou o vonkajšom nepriateľovi.